História obce
OD NAJSTARŠÍCH ČIAS DO ROKU 1918:
Najstaršie osídlenie:
Archeologický výskum v rokoch 1930 - 1931 Štefana Janšáka na dolnom toku rieky Nitry zasiahol aj do územia pri Mojzesove. Janšák preskúmal dunu v blízkosti hájovne pri poľnej ceste smerom z Lipovej do Mojzesova, sídlisko na pieskovej terase severne od miestneho cintorína a sídlisko na vyvýšenej terase južne od obce Černík. Povrchový prieskum, krtorému sa venuje miestny občan František Očkay, vydoloval z útrob zeme bohaté nálezy ( črepy hlinených nádob, zachované mysky a zásobnice rozličného tvaru a výzdoby, prasleny viacerých druhov, zlomok s prevŕtaným otvorom pre porisko, kostené ihly, strlky atď.) (BÉREŠ, J. 1998: 59)
Podľa archeológov územie Mojzesova osídlené v neolite, mladšej dobe kamennej ( 4300 - 4000 pr. Kr.), malo sídlisko z volútovou kultúrou a v eneolite, neskorej dobe kamennej ( okolo 3000 pr. Kr.), sídlisko s kultúrou kanelovanej keramiky. Husté osídlenie sa predpokladá v dobe bronzovej. Na západnom okraji obce sa objavili nálezy zo staršej doby železnej - halštatskej a na terasovitej vyvýšenine južne od obce nálezy z mladšej doby železnej - laténskej. Eviduje sa skýtsky kostrový hrob. Potvrdilo sa slovansé sídlisko z 8. stor. ( ELIÁŠOVÁ, A 1992: 43)
Najnovšie v intraviláne obce pri kopaní základov domu archeológ zistil dva veľkomoravské už porušené hroby. V jednom sa nachádzala lebka a v druhom kostra dospelého muža vo vystretej polohe z lebkou obrátenou na západ. Pri nej bola železná sekera zvaná bradatica, dlhý železný nôž, železný zatvárací nožík, britva kamenná oslička a kresadlá. Hrobové nálezy poukazujú na časť pohrebiska z veľkomoravského obdobia. V polohe Malý kút, kde sa povrchovým prieskumom zistili početné črepy, odborník predpokladá veľkomoravské sídlisko. V literatúre sa eviduje písomný údaj o stredovekej stavbe oválneho pôdorysu ( rotunda) v Mojzesove a pripisuje sa jej sakrálny charakter. (BÉREŠ,J.1998: 61)
Prvá písomná zmienka o Izdegu:
Osídlenie dediny Mojzesovo vzniklo zhruba v polovici 12 stor. Prvá písomná zmienka o nej pochádza z roku 1273, keď ako osada jestvovala už približne 100 rokov. Osada z názvom Izdeg sa uvádza v kráľovskej listine, vyhotovenej v Budíne v kancelárií uhorského kráľa Ladislava IV. Pravdepodobne počas vpádu Přemysla Otakara II. na západné Slovensko v roku 1271, keď jeho vojská dobyli Nitru a prenikli do okolia, dopustil sa Pathen z Izdegu akéhosi previnenia voči kráľovi, urážkou jeho osoby alebo odoprením vernosti, čo sa vtedy pokladalo za zločin velezrady. Za trest mu kráľ odňal osadu Izdeg a dedinu Ujlak ( Veľké Zálužie) a zo všetkými úžitkami a príslušenstvom daroval gemerskému cirkevnému hodnostárovi. Osada Izdeg, ktorá bola kráľovským majetkom, zmenila z kráľovho rozhodnutia majitela Pethena na archidiakona Jána z Gemera. (Kronika obce Mojzesovo 1998 : 14.)
Pôvod názvu Izdeg:
Názov osady Izdeg z roku 1273 a 1290 sa v tejto podobe vyskytoval v písomných prameňoch aj v 14. a 15. stor. Možno ho pokladať za slovenský. Univerzitný profesor István Kniezsa, pôvodom z Trstennej, maďarský jazykovedec v Budapešti, ktorý sa venoval problematike slovanských prvkov v maďarčine, nám v osobnom rozhovore potvrdil, že v názve Izdeg sa nedá hľadať maďarský pôvod. Názvu venoval pozornosť archeológ a historik Štefan Janšák. Jeho podobu porovnával s názvom dediny Izdoba pri Košiciach a z názvom moravskej obce Izda pri Lenžhote. Pri oboch lokalitách zistil, že vznikli v močariskom údolí, Izdoba vo vlhkej doline Torysy a Izda na území močiarov. Vzhľadom na podobný prípad osady Izdeg, o krorej mu archeologický výskum potvrdil, že tiež vznikla na brehu močiarovitého údolia Cítenky, ktorá bola ramenom Nitry, dospel k názoru, že tvar Izda poukazuje na vznik z Izdba ( Izba). V slovanských etymologických slovníkoch zistil tvar Izdbica vo význame trámovej skrine pri moste alebo drevený zrub vyplnený hlinou. Pôvod názvu Izdeg sa dá hľadať aj v iných predbežne neznámich súvislostiach. Interpretovať ho v pomaďarčenej podobe Ozdoge z 19. stor. ako zdochlina srny je obyčajným výplodom fantázie, s historickou skutočnosťou nemá nič spoločné. (Kronika obce Mojzesovo 1998 : 15.)
Majitelia v 14. storočí:
Uhorský panovník Karol Robert z rodu Anjou daroval v roku 1324 osadu Izdeg so všetkou pôdou predkovi rodiny Izdeckých pochádzajúcich z Izdegu pre jeho dedičou a ich ďaľších potomkov. Aj nitrianska kapitula panovníkovi Ľudovítovi Veľkému z Aniou potvrdila v roku 1348 , že osada Izdeg bola kedysi vo vlastníctve šlachticov pochádzajúcich z Izdegu. (Kronika obce Leonarda Hlavačku 1995 : 12.)
V roku 1337 došlo ku zmene majiteľa osady.Píše sa o tom v listine kráľa Karola Roberta a v svedectve nitrianskej kapituly.Ich obsah stručne uvádzame: Ku kráľovi prišiel magister Pavol pôvodom Maďar, kastelán hradu Gýmeš, spolu s komesom Štefanom, vicekastelánom. Vyrozprával mu o hrdinstvách a vernosti komusa Štefana. Už aj v minulosti sa prihováral za to, aby komesa Štefana za verné služby obdaroval osadou Izdeg a pôdou Agač pri jej medziach. Na viac ráz opätovanú prosbu sa kráľ dal nakloniť v presvedčení, že zadosťurobí právu i spravodlivosti, keď vicekastelánovi za vernosť zachovanú v najťažšej dobe preukáže štedrosť. Myslel aj na to, že kráľovská priazeň a obdarovanie povzvbudí aj ostatných, aby nasledovali príklad vernosti a bojovali za kráľa. Zásluhy vicekastelána sa pravdepodobne datovali z čias vlády oligarchu Matúša Čáka Trenčianskeho zvaného pánom Váhu a Tatier. Ten začiatkom 14. stor. lúpežami a výbojmi rozširoval svoje majetky na území od rieky Moravy po Dunaj a po Zvolen. (Kronika obce Leonarda Hlavačku 1995 : 12.)
Z kráľovskej kancelárie poskytli nitrianskej kapitule úpravu, aby do osady Izdeg vyslala dôveryhodnú osobu. Aby v jej prítomnosti Jakub, syn Zaboňu čiže Leustach zo Síleša ( Vinodoly), rozhodol , ak sa proti tomu nenájdu odporcovia, odovzdať odadu Izdeg do vlastníctva vicekastelánovi Štefanovi. Z nitrianskej kapituli kráľovi odpísali, že na vigíliu Jakuba apoštola roku 1337 vyslali svojho človeka do osady Izdeg. Ten zo susedmi bývajúcimi pri medziach urobil obhliadku jej hraníc. Keďže sa nenašiel nijaký odporca rozhodli o tom, aby osadu so všetkými úžitkami dostal do vlastníctva vicekastelán Štefan. Osada susedila z východnej strany s dedinou Malá Maňa, patriacou komesovi z Vinodolu, a zo západnej strany z dedinou Úľany nad Žitavou. Z kráľovskej kancelárie potom nitrianskej kapitule oznámili, že Karol Robert za verné služby a zásluhy o kráľovskú korunu daroval večným právom a neodvolateľne osadu Izdeg a pôdu Agač do vlastníctva vicekastelána Štefana, jeho dedičom a nástupcom ich dedičov. Darovaciu listinu s kráľovskou dvojitou pečaťou vyhotovil magister Tatanery. Roku 1355 Andrej Forgách a Andrej z Kozmáloviec protestovali proti odpredaju osady Izdeg. Obaja sa dostavili ku šľachticovi zo Seku ( de Zeech), slúžnemu Turca, a vystúpili v úlohe odporcov proti tomu, aby komes Štefan odpredal osadu Izdeg magistrovi Ladislavovi, Zoboňovmu synovi. Zachovala sa o tom listina vyhotovená v Budíne 1. júla 1355. (Kronika obce Leonarda Hlavačku 1995 : 12.)
Majitelia v 16. storočí
Rok 1532 rodina Izdeckých vymrela potomkom Františkom.Majetok získal šlachtic Ján Paxy z Paksu s manželkou Sárou Csuzy.V tom istom roku od cisára z habsburského rodu Ferdinanda I. získal Paxy majetok s osadou Mlynský Sek a Kostolný Sek a v susedstve Černíka. V roku 1552 sa spolu s manželkou majetkovo vyrovnal s príbuznými. Urobil dohodu so zemanmi Jurajom Žambokretym, Františkom Lefantovským a Lukášom Bidym,ktorí boli odporcami Jána Paxiho, pochádzajúcim zo ženskej línie rodiny Izdeckých. Týmto zemanon daroval majetok v Kostolnom Seku a v Mlynskom Seku, pre seba si ponechal Izdeg, vtedy už uznávaný ako dedinu. Ján Paxy bol v tom čase županom Komárňanskej stolice. Paxyho rodina, v roku 1560 zaradená medzi barónov, v priebehu času vymrela aj v mužskej aj v ženskej línii. (Kronika obce Leonarda Hlavačku 1995 : 14.)
Podľa nedatovaného súpisu majetkov Šurianskeho hradu,ktorý na príkaz kráľovskej komory vykonal Peter Ušaly, hospodársky správca ostrihomského arcibiskupa a primasa Antona Verančiča, sídliaceho zväčša v Nových Zámkoch, mala dedina Izdeg dve želiarske porty. V poznámke Ušaly uviedol,že vdova po majitelovi Šurianskeho hradu Krištofovi Országovi, Helena Zrínska,dcéra chorvátskeho hrdinu z protitureckých vojen oznámila vdove po Baltayárovi Žambokretym ,aby sa zriekla podielu, ktorý patril ku Topolčanom a ponechala si podiel v Izdegu. (Kronika obce Leonarda Hlavačku 1995 : 14.)
V roku 1581 zeman Bartolomej Solyom celý svoj podiel v Izdegu dal ako zálohu grófovi Šebestiánovi Forgáchovi z Gýmeša za 100 zlatých. Šuriansky hrad sa v roku 1569 do zálohy grófovi Šimonovi Forgáchovi z Gýmeša, ktorý bol jeho kapitánom do roku 1587. V roku 1582bol zasa v zálohe grófa Imricha Forgácha z Komjatíc a Gýmeša a jeho manželky Kataríny Zrínskej. Imrich Forgách v roku 1593 medzi inými odstúpil aj Šurany grófovi Štefanovi Illésházymu, županovi Trenčianskej stolice. Illésházy bol protestant a na svojich majetkoch požadoval evanjelických kazaťelov. Pre vážne nezhody ,ktoré mal s viedenským cisárskym dvorom, prišiel o majetky. V roku 1606 ich však opäť získal späť. (Kronika obce Leonarda Hlavačku 1995 : 14.)
Majitelia v 17. storočí
Po smrti Štefana Illésházyho v roku 1609 sa hlavnou dedičkou všetkých majetkov stala jeho manželka Katarína rodená Pálffyová. V roku 1613 Šuriansky hrad s príslušenstvom darovala synovi svojej švagrinej, Tomášovi Bošňákovi, kapitánovi Fiľakovského hradu, ktorý bol za života Illésházyho viac ráz kapitánom aj Šurianskeho hradu. Tomáš ho ubránil pred turkami. Cisár Matej II. ho za zásluhy v protitureckých bojoch povýšil na baróna.V júny 1615 dal príkaz ostrihomskej kapitule, aby Bošňáka uviedla do vlastníctva Šurianskeho hradu. Patrili sem dediny :Kerestúr, Bánov, Veľký Sek, Nitriansky Hrádok, Svätoplukovo, opustený majer Tlmače a Čik a vlastnícke podiely v Kostolnom Seku a v Mojzesove. Ostrihomská kapitula vyslala zemana Jána Járnyho, pisára kráľovskej kúrie a kanonika Juraja Vašváriho, aby Bošňáka uviedli do vlastníctva. K Šuranom patriaci Kostolný Sek a Mojzesovo mali v tom čase opustené usadlosti. V novembri 1619 panovník Ferdinand II. potvrdil výpoveď Bošňáka, ktorý vzhľadom na neisté pomery vo vojnovom období, urobil testament. V ňom všetky hnutelnosti aj nehnutelnosti odkázal manželke Márii rodenej Kenderešiovej , synom Tomášovi a Štefanovi a dcéram Žofii, Judite a Kataríne a ich potomkom, avšak len tým, ktorí ostanú verní rímsko-katolíckej viere.7.júna 1631 v Šuranoch pred palatínom Mikulášom Esterházym písomne potvrdil vyhlásenie ,že syn Štefan ostrihomský kanonik neskôr nitriansky biskup zdedí polovicu Šurianskeho hradu a polovicu mestečka so slobodníkmi, poddanými a hostincom. Okrem toho aj vlastnícke podiely v Bánove, Nitrianskom Hrádku, vo Veľkom a Kostolnom Seku, Mojzesove, Beši a na Ohaji. Štefan ostal totiž jediným dedičom z mužskej línii .Starší brat Tomáš zomrel v roku 1624.Ešte žijúci otec Tomáš Bošňák,v tom čase kráľovský radca a stolník, uzavrel 12.decembra 1631 písomnú dohodu so sestrou Brigitou. Brigita totiž vystúpila v úlohe odporkyne proti tomu, aby brat Tomáš vlastnil všetky majetky získané po Illésházyho. V dohode uzavretej pred krajským sudcom stanovil podmienku, že v prípade ak rod vymrie v mužskej línii, zdedí Šuriansky hrad s príslušenstvom, vrátane Mojzesova ženská línia. (Kronika obce Leonarda Hlavačku 1995 : 15.)
Majitelia v 18. storočí
Mojzesovo bolo začiatkom 18.stor. naďalej súčasťou majetku Šurianskeho hradu. Lenže toto zemepanstvo bolo rozdelené medzi viaceré rodiny. Toto územie patrilo grófom: Ondrejovi Kaunitzovi, Petrovi Esterházimu, rodine Motešickej a Kristíne Barkócziovej a manželke baróna Alexandra Károliho. Najväčší podiel vlastnil gróf Kaunitz. Vlastnil šuriansko-palarikovské zemepanstvo pod ktorým bolo aj Mojzesovo. (Kronika obce Leonarda Hlavačku 1995 : 18.)
Po smrti Ondreja zemepanstvo zdedil jeho syn Maxmiliám.V období keď Maxmilián vlastnil Mojzesovo sa dedina zotavovala z rôznych pohrôm. Po tureckých vojnách nasledovalo nové stavovské povstanie Františka RákoczihoII. proti habsburskému centralizmu. Dejiskom bojov sa stalo aj juhozápadné Slovensko a toto povstanie sa dodklo aj územia Mojzesova. V Mojzesove ležiacom pri hradskej vedúcej z Nitry ,keďže bolo vystavené pustošeniu a drancovaniu ,ešte aj v roku 1715 bolo 10 opustených usadlostí. Po tomto povstaní nasledoval príliv nových obyvateľov do opustených, spustošených a vyľudnených dedín. Do Mojzesova prišli prisťahovalci z vyšších polôh, zo západoslovenskej a stredoslovenskej oblasti. Vzhľadom na opustené usadlosti zemepáni prenajímali pôdu za výhodnejšie podmienky. Na majetkoch zemepána Kaunitza sa usadzovali aj viacerí, moravskí prisťahovalci. Do roku 1730 prebiehali viaceré kolonizačné vlny. Po vymretí rodu Maxmiliána Kaunitza sa zemepanstvo dostalo pod rodinu Alexandra Károlyho . (Kronika obce Leonarda Hlavačku 1995 : 18.)
Majitelia v 19. storočí
Podľa rodinnej dohody z roku 1759 sa Károlyho zemepanstvo dedilo len v mužskej línii. V roku 1827 ho získal gróf Ľudovít Károlyi, ktorý sa stal zemepánom aj Mojzesova. Majetok Ľudovíta v Mojzesove mal rozlohu (v uhorských holdoch) 59,370 holdov ornej pôdy,13,524 holdov lúk, 0,522 holdu alodiálneho intravilánu a 2,637 holdu vinohradu. Hodnota vinohradu bola 550,48 zlatých. Ku stavbám majera patrila krčma, židovský obchod, jatka a prešovňa na hrozno. Hodnotu stavieb rátali na 515,41 zlatých. Ľudovít mojzesovský majetok rozmnožil a zveľadil. V roku 1835 odkúpil podiel Šimona Boššániho za 14.000 zlatých a podiel Rudňánskeho za 40.000 zlatých .Po smrti Ľudovíta v roku 1865 zdedil toto zemepanstvo jeho syn Alojz. Alojz pôsobil takmer celý život na diplomatickom poli v Berlíne, Aténach, Londíne a inde. Zomrel v Palárikove. Dedičom sa stal jeho jediný syn Ľudovít.Za jeho vlády malo Mojzesovo rozlohu 656 kat.jutár. (Kronika obce Leonarda Hlavačku 1995 : 19.)
PO VZNIKU ČESKOSLOVENSKEJ REPUBLIKY:
Prvá slovenská zápisnica Obecnej rady v Mojzesove:
Prvá ČSR prevzala uhorské župné zriadenie s organizáciou slúžnovských úradov. V roku 1920 vyšiel zákon o organizácii župných a okresných úradov.Nové župné a okresné zriadenie sa na Slovensku zaviedlo 1. januára 1923.Samospráve obce prešla pôsobnosť richtára na starostu a členov obecného predstavenstva na obecnú radu. Obecná rada pozostávala zo starostu, jehozástupcov a členov. Starosta zastupoval obec navonok, robil uznesenia obecného zastupiteľstva, podpisoval listiny. Obecná rada bola v obecných veciach vedúcim orgánom, ktorý vykonával správu. Prvá po slovensky napísaná zápisnica zo zasadnutia mojzesovskej Obecnej rady sa zachovala z 9. novembra 1920. Starostom vtedy bol Matej Mráz, ktorý v uhorskom zriadení zastával funkciu rychtára od roku 1890. Mráz bol zároveň predsedom obecnej rady. (Kronika obce Mojzesovo 1998 : 20.)
Prvá slovenská ľudová škola v Mojzesove:
V dome pod číslom 43 (dnes číslo 56) bola od18.stor. umiestnená školská miestnosť, kde sa vyučovalo a súčastne byt pre učila a organistu. Dom bol v cirkevnom majetku. Novú školu, prvú slovenskú školu v Mojzesove umiestnili v dome pod číslom 45 ( zrúcaný). Túto školu navštevovalo 146 žiakov. V tejto školskej budove sa vyučovalo do konca školského roku 1925-1926. Učiteľmi boli: Jozef Miklovič, Jozef Táborský, Mária Zajíčková a Aladár Bránsky. Táto jednotriedna škola bola iba dočasným riešením. Ešte pred pozemkovou parceláciou vzišiel v Obecnej rade návrh vyzvať veľkostatkára Ľudovíta Károlyiho, aby z hospodárskych budov prepustil 2 miestnosti pre školské učebne alebo pre učiteľský byt. Károlyi prejavil ochotu a prenajal hospodársku budovu pod číslom 55 ( dnes číslo 88) na 20 rokov za ročné nájomné 600 korún. Boli v nej 3 miestnosti a kuchyňa, v ktorej bol aj učiteľský byt. Školský inšpektor po obhliadke vyhlásil, že budova je vhodná na školské učebne a učiteľský byt. Stanovil podmienku, že školu treba oplotiť, vybudovať ihrisko a školskú záhradu. Táto škola zabezpečovala základné školské vzdelanie. Povinná školská dochádzka sa zmenila zo šesť na osem rokov. Pri výbere učiteľov sa prísne dbalo na kvalifikáciu. Spočiatku na mojzesovskej škole učil len jeden učiteľ, v roku 1924 bol schválený druhý učiteľ s pôsobnosťou od roku 1925 a do 1.septembra 1929 aj tretí učiteľ. V Mojzesove sa vystriedali učitelia s krátkodobým pôsobením, viacerí tu zapustili korene na dlhé roky. Hlboko do pamäti Mojzesovčanov sa zapísali najmä učitelia Ján Cifra, Jozef Žatko, Štefan Heiler, Štefan Paško a Vincent Lobotka. Na Cifru si dodnes spomínajú s vďakou za jeho mimoriadne hodiny , v ktorých ich učil k láske k prírode, pestovať včelárstvo, očkovať ovocné stromy a vínnu révu. Učiteľ Žatko, vedel obdivuhodne zapáliť žiacku myseľ. Paško počas 15 ročného pôsobenia úspešne formoval školský dorast pre život, skladal piesne a založil žiacky spevokol. Spolu s Lobotkom prebudili v mládeži záujem o divadelnú činnosť. K známym mojzesovským občanom, ktorý začínali už v spomínanej ľudovej škole patrili napríklad František Hagan a Július Vašek. (Kronika ľudovej školy v Mojzesove 1994 : 21.)
František Hagan po skončení 4-ročnej meštianky sa nevrátil do Mojzesova, ktoré bolo pod maďarskou okupáciou. Ako vojak slovenskej armády si v roku 1941 zvolil povolanie letca. Bojoval v SNP. Po skončení vojny ho povýšili na rotmajstra a vyznamenali medajlou II. Triedy SNP. Tragicky zahinul pri leteckom nešťastí 14.12.1945. (Kronika ľudovej školy v Mojzesove 1994 : 21.)
Július Vašek s rodičmi žil v Mojzesove do roku 1946. Navštevoval meštianku v Zlatých Moravciach. Zmaturoval na gymnáziu v Leviciach.V rokoch 1947-1949 študoval herectvo na Štátnom konzervatóriu v Bratislave. Bol členom Dedinského divadla a od roku 1950 je členom činohry Novej scény v Bratislave. Vrcholom jeho hereckého umenia bola postava Tartuffa v Molierovej rovnomennej komédii a postava Smerďakova v dramatizácii Dostojevského románu Bratia Karamazovci. Herecky stvárnil vyše 20 postáv veľkého formátu. Hral vo viacerých slovenských i českých filmoch a režíroval rozprávkové hry. (Kronika ľudovej školy v Mojzesove 1994 : 21.)